Píše sa 13. február 1820. Hlavný sudca mesta, Štefan Kéler, spolu s manželkou Annou, rodenou Bothovou sa tešia, pretože početná rodina sa rozrástla o synčeka. Dostal meno Albert Paul. Kélerovci patrili k hornouhorskej protestantskej šľachte. Výsady obdržali od kráľa Leopolda roku 1699 a právom používali vlastný erb. Otec, Štefan bol senátorom mestského magistrátu a školský predstavený evanjelickej cirkvi. Matka sa starala o početnú rodinu a vychovala spolu 12 detí. (V testamente Bélu Kélera sú uvedené mená súrodencov v tomto poradí: Frederika, Štefan, Anna Emília, Antónia, Matilda, Augusta, Apolónia, Ferdinand, Viktor, Jozefína a Amália). Domácnosť u Kélerovcov bola nemecká. ľudové školy v Bardejove boli do roku 1898 cirkevné a evanjelickí chlapci, ku ktorým patril aj Albert Paul, chodili do školy za evanjelickým kostolom, kde vyučovacím jazykom bola nemčina. Keï malý Albert Paul vyšiel na ulicu počul väčšinou slovenčinu, lepšie povedané zvučný hornošarišský dialekt. Po maïarsky vtedy nevedel a nikdy tento jazyk úplne neovládol, hoci neskôr začal používať krstné meno Béla.
Od malička sa u neho prejavilo hudobné nadanie. S nástupom do školy sa začal učiť hrať na husle u bardejovského regenschoriho, Franza Schiffera. V hre na klavíri bol samoukom. V októbri 1834 ho otec zapísal na evanjelické lýceum v Levoči. V štúdiu pokračuje v Debrecíne, kde na reformnom kolégiu študuje právo a filozofiu a učí sa maïarčinu. Dlho tam nevydržal a vrátil sa na štúdia na evanjelické kolégium do Prešova, kde podobne ako v Levoči viedol študentský orchester. Štúdium práva v Prešove ukončil s výborným prospechom. Podľa predstáv svojich rodičov sa v ïalšom živote mal venovať poľnohospodárstvu. 1. júla 1840 odchádza pracovať na Liptov, potom do Mukačeva a neskôr až do Beskýd. Rok sa takto túlal, no jeho myseľ bola pri hudbe a notách a nie pri obilí a pluhu. Aby splnil priania rodičov, odišiel ešte na veľkostatok do Haliča, kde pracoval u svojho švagra.
Večer po práci vytiahol často husle a improvizoval valčíky skomponované za študentských čias. Za štyri roky "gazdovského života" napísal okolo 50 skladieb a po večeroch študoval teóriu hudby od Albrechtsbergera. Kniha "Theorie der Tonkunst" mu bola drahocenným pokladom. Postupne sa rozhodol zanechať hospodárstvo a zasvätiť svoj život hudbe. Pomohla mu i náhoda. Švagor, následkom prírodných katastrof prišiel na mizinu a Kélerovi nezostalo, len sa vrátiť do Bardejova.
Rodičov nenašiel doma, boli vo svojej vilke v Bardejovských kúpeľoch. (Vilka už dnes nestojí) Tu krátko hral v kúpeľnom orchestri a definitívne (rok 1844) sa rozhodol odísť do Prešova a živiť sa hudbou. Dával hodiny, hral v divadelnom orchestri, usilovne cvičil a sporil si peniaze.
Roku 1845 popredné viedenské divadlo "Theater an der Wien", vypísalo konkurz na miesto prvého huslistu. Kéler sa prihlásil a konkurz vyhral. Opúšťa teda domov a rodinu. Profesionálnu hudobnú kariéru začína ako prvý huslista orchestra Theater an der Wien v opere Alessandro Stradella od Friedricha von Flotowa. Tu získava najsilnejšie impulzy pre svoj hudobný rast. Dva roky študuje inštrumentáciu a harmóniu u Schlesingera a kontrapunkt u Simona Sechtera. Na jeho rast a vývoj vplývajú najväčšie hudobné osobnosti Európy ako Berlioz a Meyrbeer, hrá pod taktovkou Gustava Adolfa Lortzinga či Franza von Suppe. Vo Viedni zostal Kéler 9 rokov a tu komponuje aj svoju prvú významnejšiu skladbu, Romantickú predohru – Ouverture Romantique, ktorú dirigent divadla Franz von Suppe vysoko hodnotil a zakrátko ju s orchestrom divadla uviedol na verejnom koncerte. (V prepracovanej podobe vychádza tlačou roku 1872 ako op.75 vo vydavateľstve Spiegel C.J.W. v Lipsku) Od roku 1846 začali v rôznych vydavateľstvách vychádzať Kélerove ïalšie skladby. Jeho popularita a obľúbenosť postupne rástla.
S Viedňou sa rozlúčil roku 1854 a prijal na jednu sezónu miesto dirigenta v berlínskej kapele J. Sommera, už pod menom Béla Kéler. Berlínske publikum si získal svojim valčíkom Hviezdy nádeje – Hoffnungssterne op.17. Ïalší veľký úspech mu zaistí Grosser Sturmgalopp op.12, efektná koncertná skladba, ktorá sa v Berlíne hrávala ešte 23 rokov po Kélerovom odchode.
V septembri 1854 vystúpi v „ Hamburger Tonhale“. Pre túto príležitosť si pripraví valčík Cesty námorníkov – Seemansfahrten op 43. Rok na to je už vo Viedni, kde vedie orchester po zosnulom G.Lannerovi. 2. decembra 1855 diriguje na veľkolepom koncerte v Hietzingu pri Schonbrune svoju rozsiahlu skladbu Noc v Benátkach – Eine Nacht in Venedig. (V pozostalosti sa z tejto skladby zachoval len fragment. Zo zachovalých programov si vieme aspoň čiastočne urobiť predstavu o rozsahu skladby) Ïalšie štyri roky pôsobil ako kapelník vojenskej hudby 10. pešieho pluku grófa Mazzuchelliho, čo mu vynieslo účinkovanie v Pešti, Debrecíne, Brašove a v Síbiu. Roku 1860 sa rapídne zhoršuje jeho zdravotný stav a odchádza na liečenie. Neskôr úplne zanechá vojenskú službu. Potom ho stretáme v Pešti, kde s kamarátom z detstva, Jozefom Dubecom, zakladá orchester. Na úvodnom koncerte zaznie prvýkrát jeho husľové duo Die Kunstbruder. Kélerovou rozsiahlou slávnostnou Rákocziho predohrou op.76 otvárajú v Budapešti nové ľudové divadlo – Népszínház.
V rokoch 1863 až 1866 bol hudobným riaditeľom vojvodu z Nassau vo Wiesbadene. Diriguje kúpeľný orchester, hrá na dvorných báloch a pri iných príležitostiach. V rokoch 1867 až 1870 sa utiahol do súkromia, venoval sa skladateľskej práci. V letných mesiacoch veľa cestoval, koncertoval vo Švajčiarsku a v Paríži.
V lete 1868 odpočíva v Bardejovských kúpeľoch. Počas tejto návštevy usporiadal v kúpeľoch koncert zo svojich skladieb a čistý zisk venoval obyvateľom rodného mesta , postihnutého veľkým požiarom. Po návrate do Wiesbadenu s veľkým úspechom diriguje premiéru svojho valčíka, Na krásnom Rýne spomínam na Teba – Am schönen Rhein gedenk´ ich Dein op. 83. Kvality tejto skladby často prirovnávali k valčíku Johanna Straussa syna, Na krásnom modrom Dunaji. Je to najslávnejšia Kélerova skladba. Obletela celý svet, tlačou vyšla v rôznych nakladateľstvách v Berlíne, Paríži, Miláne či v Londýne. V decembri 1868 stihol ešte v Amsterdame dirigovať rozsiahly cyklus koncertov.
25. júla 1870 je poverený vedením kúpeľného orchestra vo Wiesbadene a na tomto poste zotrvá do decembra 1872. Bez odpočinku neprestajne komponuje jednu skladbu za druhou. Je neuveriteľne pedantný a odkladá tlačený program z každého koncertu, z čoho dnes možno doložiť, že roku 1871 dirigoval spolu neuveriteľných 366 koncertov. Od mája 1872 diriguje orchester vo Wiesbadene už len ako hosť. Voľný čas venuje kompozícii. Spomeňme aspoň valčík Na krídlach lásky – Auf Flügel der Liebe op.93, alebo jeho stý opus, valčík Posledné chvíle šťastia – Die letzten Glückstunden op. 100. V septembri 1874 je angažovaný v Londýnskej opere Coventgarden, kde organizuje a diriguje tzv. „Concerts populairs“. V Londýne uvedie svoje skladby Die schöne Reiterin op.102 , valčík Na brehu Temže – An der Themse Strand op.104 a Krásna Angličanka – La belle Anglaise op.109. Nasledujú koncerty vo „Free Trade Hall“ v Manchestri. Rok na to okrem iných diriguje Berlínskych symfonikov, v júni toho istého roku stojí na čele Gunglovho orchestra v Mníchove, začiatkom septembra je v Zürichu v „Torhalle Pavillon“ a hneï v blízkom Lucerne uvedie sériu veľmi úspešných koncertov. V januári 1975 je to opäť Londýn, kde koncertuje a komponuje ïalších sedem nových skladieb. Po veľkých úspechoch sa vracia do Wiesbadenu, komponuje valčík Od Rýnu po Dunaj op.138, Turecký pochod op.128 a Ruský pochod op.127. Z roku 1877 a nasledujúceho sa nezachovali žiadne informácie. V auguste 1880 v Bardejovských kúpeľoch upravil svoju pieseň z mladosti „Ach Liebste, wen ich bei Dir bin“, ktorá potom vyšla pod opusovým číslom 103. Zachované záznamy hovoria, že roku 1881 absolvoval Kéler 134 koncertov vo Wiesbadene, Berlíne a Lipsku.
Umiera vo Wiesbadene 20. novembra 1882 vo veku 62 rokov, kde je aj pochovaný. Na náhrobnom kameni sú vytesané prvé takty jeho valčíka Na krásnom Rýne spomínam na Teba a nápis „ Béla Kéler, skladateľ a kapelník vojvodu z Nassau, narodený a vzdelávaný v hornom Uhorsku, pôsobil a zomrel vo Wiesbadene.“ Aj v posledných dňoch svojho života myslel na domovinu, na rodné mesto, ktoré miloval a ktorému odkázal svoju hudobnú pozostalosť.
Nemecké noviny „Hamburger Fremdenblat“ s veľkým prehľadom priniesli retrospektívu jeho života, zhrnuli s nadhľadom jeho tvorbu a veľmi kompetentne zhodnotili jeho dielo. Počas 23-ročnej kompozičnej a dirigentskej aktivity získal nasledujúce vyznamenania. Švédsky a Nórsky kráľ Oskar mu udelil zlatú medailu „Literis et artibus“, pruský kráľ Wilhelm IV. mu venoval zlatú ručne zdobenú dózu, nemecký cisár Wilhelm I. ho odmenil zlatou ozdobnou brošňou a vojvoda s Nassau ho ocenil udelením veľkého strieborného kríža „Für Verdienste und Wissenschaft“. Niektoré ocenenia a ich dokumentácia sa zachovali v zbierkach nášho múzea.
Autor textu: Peter Bubák, Gymnázium L. Stockela. Návrh webstránok: Martin Urban, Anton Kovaľ, matto.softlabs@gmail.com. Uvedené kopie dokumentov, obrazov a dobovej tlače, sú uverejnené so súhlasom riaditeľa Šarišského múzea v Bardejove, PhDr.Františka Guteka.
